reklama

Železničná doprava – alebo môj zážitok s ňou

Za posledný, celkom krátky časový horizont sa na železniciach vyskytol nejeden problém....Široká verejnosť si to možno ani tak neuvedomuje, ale študenti áno a to veľmi.  Asi to bude preto, lebo si práve železnicu, vďaka svojej nízkonákladovosti, volia spomedzi dopravných prostriedkov najčastejšie.  Spolu s týmito „železničnými problémami“ sa s našimi spomienkami viaže aj neskutočná rada príbehov. A tak sa i ja chcem pridať medzi tých, ktorí sa podelia so zážitkom s našimi železnicami.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Bolo krásne popoludnie a nám v škole so spolužiačkami skrsol nápad v hlave, že možno skončíme v škole skôr a tak budeme môcť stihnúť skorší vlak domov. Odpočítavali sme posledné minúty hodiny a boli pripravené vyskočiť z miestnosti a volať taxík (vzhľadom na to, že naša škola je tak trošku mimo mesta a pritom v meste - Trnava). Vybehli sme po hodine a taxikár nám povedal, že za 10 minút je pri nás. No po 20 minútach čakania a vzdania sa i poslednej nádeje prišiel kamarát, ktorý nás zobral na stanicu. Prišli sme len tak tak...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vzhľadom na to, že v meste v ktorom študujem, sme nikdy pre lístky nemuseli dlho čakať, práve keď sme sa najviac ponáhľali, tak tam stála celá rada. Za 2 minúty nám mal ísť vlak. Podišla som dopredu a opýtala sa, či sa môžem predbehnúť, že mi ide práve vlak. Dievča predo mnou súhlasilo, ale že za ňu, lebo ona ide na ten istý. Tak ja celá rada že to stihneme som sa postavila za ňu. Avšak jednému pánovi za mnou to nedalo a tak na mňa vybehol, že čo si to dovoľujem sa predbiehať, že aj oni si chcú kúpiť lístky, veď idú do roboty (medzi nami, on na môj vlak nešiel a ďalší šiel až za min. 10 minút, čo znamená, že by ho tak či tak stihol). Nechcela som vyvolávať zvady, tak som povedala len: „že dobre, tak nestihnem vlak“ a postavila som sa na koniec rady. Medzitým dobehli kamarátky s batožinou a z môjho pohľadu vyčítali o čo šlo. Vonku pekne svietilo slnko, tak prečo si hodinku neposedieť vonku na vlakovom nástupišti?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako sme naň šli, všimli sme si, že vlak ktorí chodí smerom na Bratislavu má meškanie 70 minút. Asi sa niečo stalo, ale nebol to náš, tak nás to až tak netrápilo. Usadili sme sa teda vonku a čakali sme. Po pol hodine nám to ani jednej nedalo a tak som zdvihla telefón a zavolala som na informácie. Tam mi povedali že sa vykoľajil vlak a budeme musieť prestupovať v jednom peknom meste zvanom Nové Mesto nad Váhom do autobusov a potom následne späť do vlaku. Mali sme dve možnosti. Buď ísť späť na intrák a ísť v pokoji na druhý deň , alebo sa pustiť do tohto dobrodružstva. Vybrali sme si druhú možnosť. Kamarátka už niečo takého za sebou mala, no pre mňa to bola výzva. Povedali sme si, že veď máme čo piť a sme dve, tak aspoň bude sranda.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vlak prišiel na čas. Ako každý štvrtok, bol plný a tak sme stáli v chodbičke. Zrazu sme počuli, ako sa dve baby pri nás rozprávajú o vykoľajenom vlaku. Nedalo nám to, a tak sme sa s nimi pustili do rečí. Boli veľmi spoločenské a nabité pozitívnou energiou, čo bolo v tej situácii veľké plus. Keď sme sa však pozreli okolo seba zistili sme, že sme vo vozni plnom detí. Bola to nejaká škola, ktorá bola na výlete a vracala sa z neho domov. Bolo zaujímavé sledovať (hlavne počúvať) o čom sa tie deti bavia. No po dlhom zvážení som sa rozhodla, že to tu radšej spomínať nebudem. Len pár perličiek. S babami sme si povedali , že budeme sledovať, ako budú reagovať keď budú musieť prestupovať. Nedá mi však nespomenúť tri dievčatá, ktoré sa zabávali na chalanovi, ktorí mal nahlas hudbu v ušiach a vôbec ich nepočul a jedno sa zrazu zdvihlo a nevedelo si nájsť mobil. Prezvonila si z kamarátkinho a zrazu ju zrušilo. Tak začala obviňovať celý vlak, že jej ho niekto ukradol tak ho šli hľadať. Všetky tri, samozrejme, cez celú preplnenú chodbičku. Avšak, skončilo sa to happyendom, vrátili sa z výpravy a zrazu zbadali mobil na sedačke. Pravdaže, naďalej rozvíjali konšpiračné teórie typu – niekto mi ho musel zobrať a potom mi ho podstrčil, kým sme boli preč. Ten mobil tam celú tu dobu bol...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pred Novým Mestom zrazu zaznelo: „Vážení cestujúci, vlak ukončí svoju cestu v Novom meste nad Váhom, kde budete prepravený náhradnou dopravou, kvôli nehode na trati.“ Medzi ľuďmi zavládol tichý chaos. Myslím si že väčšina ľudí nemala poňatia čo sa deje. Zaujímavé boli však reakcie detí: „asi nám došlo palivo“ a podobne. Najlepšie bolo však dievča, ktoré zobralo telefón a volalo mame celé zaslzené: „mami, mami, niekde sa vykoľajil vlak a budeme musieť prestupovať v Nových Zámkoch.  Tieto reakcie detí boli úsmevné, čo sa však týka teenagerov bolo to horšie. Tak si vravím že im poviem čo sa stalo. Keď som im to dopovedala, jedno dievča sa opýtalo: „ Čo? Nerozumiem.“ A druhé jej na to hovorí: „Keď nerozumieš, tak len buď ticho a prikyvuj ako ja.“ – a potom prečo to v našom národe tak vyzerá....k týmto dievčatám sa ešte neskôr vrátim. Spolužiačku zrazu napadlo, že musí tomu chalanovi, ktorí sedel so slúchadlami na ušiach povedať čo sa deje. Tak ho oslovila a on celý rád nám ďakoval. Od vtedy sa pridal do našej vlakovej party a bolo o jedného zábavného človeka viac.

Vlak zastavil v Novom Meste a zavládla všeobecná panika. Nikto nevedel kam má ísť, všetky reproduktory na stanici akoby sa zrazu pokazili. Tak sme šli s davom a dostali sme sa až na autobusové nástupište, kam začali chodiť autobusy aby nás previezli do Trenčína. Ako prvé mali prednosť samozrejme deti. To sme myslím všetci čo sme tam boli rešpektovali. Ale bolo dosť nepríjemné, keď autobus s týmito deťmi odchádzal a tie slečny, ktoré som už pred tým spomínala zrazu zozadu ukazovali nemravné gestá ostatným, ktorí na tie autobusy ešte čakali. Och dnešná mládež... No nakoniec sme sa dostali aj my do autobusu a znovu sme mali veľké šťastie. Nastúpili sme do autobusu, kde bola tiež skupinka detí, tento krát to boli však tie najmenšie. Všetci z „party“ sme stáli práve nad ich učiteľkami. Bolo nám veselo a zrazu sme zastavili. Nič v predu sme nevideli a tak sme si začali vymýšľať konšpiračné teórie, že dúfame že nie je na ceste ďalšia nehoda. Vtedy spolužiačka povedala: „No už nám tu chýba len to, aby sa tie deti povracali.“ Na čo sa zasmiali už aj tie učiteľky. Čochvíľa sme sa pohli ďalej a zostali sme v družnom rozhovore s nimi až kým sme nedorazili do Trenčína.

V Trenčíne to bolo už omnoho lepšie zorganizované, vedeli sme kam ísť, do akého vlaku nastúpiť. Radosť orientovať sa. Dúfajúc že si nájdeme po toľkých hodinách aj nejaké to miesto na sedenie, sme dobehli k vlaku, ktorý už bol ale bohužiaľ plný. Z predchádzajúcich 11tich vagónov nás všetkých vopchali do 7mich. Nemám to však overené, nemala som chuť to počítať, tak dúfam že sa nemýlim, ale podľa toho ako sa ešte snažili natrepať k nám ľudia z vonka, že v iných vozňoch nie je miesto, tak na tom niečo pravdy bude. A tak sme sa ocitli vo vozni hneď za jedálenským. Bolo samozrejme plno, ale aspoň stáť sme mali kde. Ľudia boli prívetiví a niektorí sa dokonca smiali aj na našich vtipoch. Zrazu sa ešte z posledných síl snažila k nám dostať jedna pani s dieťaťom, celá zúfalá, že cestuje do Košíc. Moja spolužiačka, ako najväčší hrdina, jej vybavila miesto hneď v prvom kupé a zakričala na ňu: „poďte sem s tým dieťaťom, vybavili sme vám miesto!“ a tak z nás všetkých vznikol kolektívny hrdina.


Keďže sme boli vo vozni, kde sa prepravuje náklad, je tam len pár kupé a sprievodcovia tam majú svoj priestor, boli sme neustále nimi prekračovaný. Ale na to všetko sme sa konečne rozbehli. Ešte by som zabudla, čo by to bol za príbeh beh opitého pasažiera, ktorí prišiel na poslednú chvíľu. Nuž, vlak sa teda rozbehol a nastal ďalší problém. Vonkajšie dvere sa nechceli zatvoriť, tak ich do najbližšej stanice musela pridržiavať sprievodčíčka, za stáleho buzerovania opitého muža. Medzitým nám stihla povedať, že ak sa to neopraví, budú musieť ten vozeň odpojiť od súpravy, čo by znamenalo dlhšie zdržanie. Na najbližšej stanici však tento problém vyriešili a my sme vo veľmi nedýchateľnom, no i cez to prežiteľnom priestore docestovali šťastne až do Žiliny.... či sa ešte niečo stalo cestou, to už neviem, ale mne na ten deň rozhodne stačilo.

Cesta to bola z pôvodných 2 na 5 hodín v stoji, no zážitok na celý život. Som zvedavá, čo nám železnice pripravia na budúce.

Barbora Baránková

Barbora Baránková

Bloger 
  • Počet článkov:  1
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Brilantne distingvovaná, termicky vystresovaná, Kauzálne symetrická, bázicky kubistická, senzitívne hyperaktivovaná.Metodicky fiktívna, impulzívna, goniometricky implikovaná, Geniálne empirická... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu